Love, peace & fashion Ivanka
Nedeľa večer. Posledné roky ju trávim sama v Bratislave alebo sama na ceste zo Svitu do Bratislavy. Za volantom či ako spolujazdec, väčšinou podľa toho, aké sú okolnosti. Nedeľa, to je deň, kedy sa „nedělá“. Chodí sa do kostola, na obed býva vývar a poobedie zvykne mať prívlastok „lenivé“. Tento deň má pre mňa svoje čaro,
Je piatok, skvelý víkend pred nami. Ja tu mám však dnes trochu vážnejšiu tému, ktorá mi posledné dni vŕta hlavou, tak dúfam, že vás veľmi nevystraším. Čo so životom? Posledné dni som mala chvíľku pre seba a tak som rozmýšľala, že čo so životom. Ako to bude po škole, ktorým smerom sa vybrať a ako
Žijem. Chodím svetom, kde-tu nakupujem, všetko fotím a dušu si utápam v tých najsladších radostiach bežných dní. Raz som tam, potom zase tu a aj napriek starostiam a povinnostiam si snažím užívať každú chvíľku. Dnes o jednej skvelej kúpe a radostiach posledných dní. čierne na čiernom Pomerne dlho som „abstinovala“. S nákupmi, samozrejme! Šatník mám
V roku 2001 som bola prváčka na základnej škole. Dva zapletané copy na hlave a taška so snehulienkou a siedmimi trpaslíkmi na chrbte. Pamätám si, že sme mali hodinu prvouky, na ktorej sme mali nakresliť tri obrázky, čím chceme byť, keď budeme veľkí. Na prvom obrázku som bola ja ako učiteľka. Stála som pred tabuľou a
Mamina je len jedna. Niekomu ju vyberie Boh, inému osud, isté však je, že poväčšine je to najväčší poklad na svete. Má desať rúk a jej deň má 35 hodín, z ktorého spí asi len dve, súdiac podľa toho, čo všetko dokáže stihnúť. Pracuje, stará sa, varí, pečie, upratuje, vychováva, majstruje, kosí, sadí, umýva, perie,
Je sobota večer, vonku popŕcha a ja píšem v polohe ležmo. Ako len tieto chvíle milujem! Víkend strávený na „dôchodcu“ v teplákoch a pod dekou je tou najväčšou odmenou po ťažkom týždni. A že mi dal tento uplynulý poriadne zabrať. Asi som stará a nemoderná (prípadne mám rovnako prepracovaných či lenivých kamarátov), ale začína mi
Sedím za stolom, z reprákov mi hrá JoJo a zase sa vraciam niekoľko rokov dozadu. Som síce mladá, mám celý život a tie najkrajšie rozhodnutia pred sebou, ale poviem Vám, spomínať na detstvo a „teenage“ vek budem vždy s tou najväčšou nostalgiou, aj keď to bolo, obrazne povedané, ledva predvčerom. Tie časy letných táborov a
Prechádzame bránou na letisku, idem prvá. Za mnou prechádza Petrík, pas a letenky skontrolované. Jurko s maminou stoja v rade pár miest za nami. Prechádza mamina, podáva mi kufor. Čakáme ešte na Jurka. Stojí pri pulte dlhšie, než by mal. Pracovníčka letiska sa obzerá, ťuká do počítača, volá maminu. Jurkovi končí o dva mesiace pas,
