.večné dieťa & kimono s kvetmi

Dnes sme sa po ceste domov do Tatier zastavili s Peťkom v Tekovskej kúrií na halušky. Niekde medzi štrnástym a pätnástym sústom a spleťou myšlienok (to väčšinou robím, keď som ticho, jem alebo vysávam – v hlave sa mi točí milión koliesok a ja rozmýšľam ostošesť), skončil môj pohľad na detskom ihrisku, ktoré bolo hneď za oknom. Nie, neprebudila sa vo mne túžba po malom uzlíku šťastia – na ten mám ešte kúsok času. Môj pohľad som sústredila skôr na to, ako sa tie decká bláznia a ja im dobre. Na ihrisku boli hojdačky, pieskovisko a šmykľavka. V podstate všetko, čo taký malý človek k životu potrebuje a presne tie tri veci, po ktorých „dospelák“ túži. A tak mi napadlo, aký by bol svet super, keby sme sa nemuseli pretvarovať a mohli robiť vždy to, čo nás baví a na čo máme chuť…

Tak napríklad, keby nebolo vety „na také veci si už veľká“, v momente by som sa k tým deckám pripojila a obsadila jednu z hojdačiek. Nohy by mi vyletovali nahor a v tom najvyššom bode by som z hojdačky vyskočila. Asi by to už nebolo také čarovné, ako v čase, keď som mala o pol metra a tridsať kíl menej, ale predsa! Ani neviem, kedy ten čas stihol tak rýchlo zbehnúť a v ktorej fáze života mi vlastne skončil nárok na bláznenie sa na ihrisku. Len dúfam, že si to raz pri svojich deťoch budem môcť vynahradiť a budem presne tá bláznivá mamička, ktorá s deťmi všade „lezie“ a stoja jej vlasy na každú stranu ešte viac, než všetkým deťom naokolo dohromady.

Veľkáči

Keď sme boli deti, snívali o tom, ako budeme „veľkí“. Chceli sme vyrásť, odísť z domu, byť pánmi svojho sveta. Nepočúvať rozkazy, jesť sladkosti vtedy, kedy sa nám zachce, stavať bunkre bez poznámok, koľko prachu je z tých vankúšov, nenosiť papuče a nestarať sa, či ostanú od bosých nôh odtlačky na dlážke. A ešte obedovať bez podložky na stole! Byť vonku po desiatej a „lietať“ kade-tade. Spúšťať sa po zasneženom kopci zadkom vpredu, na tobogáne dole hlavou. Mať dvadsať psov a desať mačiek a dávať im na dobrú noc všetkým pusu – presne tak, ako som ju dávala všetkým „plyšákom“, ktorých som mala okolo postele. Jesť Nutellu z pohára lyžičkou a tú následne z každej strany olízať. Byť hore celú noc a na Silvestra nezažmúriť oko ani na jednu sekundu.

Zrazu sa ten čas nejako zomelie a my sme „veľkáči“. Na nohách papuče, aby nebol zbytočný neporiadok, pod tanierom podložka, aby sa nemuselo stokrát za týždeň upratovať. Samozrejme, v zásuvke čakajú účty za ten náš bájny a dlho želaný „svet“. Sladkosti nekupujeme, lebo sa z nich priveľmi priberá a zaspávame už okolo deviatej niekde medzi nedokončenou robotou a cestou do sprchy. Po desiatej sme vonku len zriedka – niekedy dokonca len z donútenia. Plán so psami a mačkami veľmi nevyšiel, pretože a.) alergia, b.) veľa chlpov, c.) málo miesta, no keď sa podarí presvedčiť ostatok rodiny aspoň na jeden kus chlpatého kamoša, je to radosti, akoby sme ich mali doma sto. Čo sa týka nezažmúrenia očí počas celej noci, spánok sa zrazu predsa len zdá ako lepšia voľba…

Večné dieťa

Zvláštny to svet – vždy chceme to, čo nemôžeme mať. Ja by som si to detstvo pokoje zopakovala. A úplne najradšej aj s tou časťou rozumu, v ktorej už mám dnes zafixované, že mám veriť slovám, ktoré mi hovoria starší a skúsenejší. Inak budem ale stále večné dieťa. Síce sa mi tento fakt darí skrývať celkom šikovne, verte mi, že tá iskra vo mne nevyhasla a neviem sa dočkať, kedy sa opäť premení v oheň. A sľubujem si, že nikdy nepoviem mojím deťom vetu: „Na to si už veľký/á.“

Kimono s kvetmi

O mojej láske k odevu menom „kimono“ ste si už čo-to prečítali. A môžem povedať, že čím viac a častejšie ho nosím, tým intenzívnejšia moja láska je. Toto biele sa mi na webe páčilo, no skutočná romanca prišla až v momente, kedy som si ho prvýkrát obliekla. Kĺzavý materiál, nádherná kvetinová potlač a dokonalý strih s dĺžkou do polovice lýtok si ma neskutočne získali a možno aj vďaka týmto trom dôvodom ho tak veľmi rada počas leta nosím. Vytvára taký ten „wow efekt“, takže k čomukoľvek si ho oblečiem, vždy strhne pozornosť len na seba a ostatné kúsky nechá úplne v úzadí. Samo o sebe je veľmi výrazné, takže ho radšej kombinujem s jednofarebnými tlmenými vecami v menej komplikovanom strihu.

Počas dovolenky som nemohla vynechať klasickú kombináciu v podobe džínsových šortiek a topu. Hádam, že ani nepoznám človeka, ktorý by nejaké denimové šortky na leto nemal! Je to taký ten letný základ, na ktorý sa človek môže vždy spoľahnúť. Dnes som ich doplnila našuchovacími šľapkami so slamenou platformou a zmieneným kvetinovým kimonom. Aby nebola kombinácia príliš „suchá“, siahla som po výraznejších doplnkoch vo fuchsiovej farbe.

Love, peace and fashion Ivanka

Foto: Peter Antal

Topánky: Pull & Bear, Šortky: Primark, Top: Mango (stará kolekcia), Kimono: Romwe (dostupné online v odkaze tu), Kabelka: Mohito (stará kolekcia), Opasok: F&F, Okuliare: Lindex, Náramok, Prstienok: Chrysalis // Blogerinas, Prsteň s ružovým kamienkom: Tous