.pošli ďalej & nekonečná zima

0 Flares 0 Flares ×

Veríte na dobro? Veď viete, všetky tie úprimné a hrejivé veci, ktoré robia náš deň krajším a život radostnejším. Malé či veľké skutky, milé nezištné gestá alebo len obyčajný úsmev po pochmúrnom dni. V poslednom čase sa mi potvrdzuje čoraz častejšie, že “čo dám, to sa mi vráti”. Včera večer som vybehla z bytovky a zamierila na poštu. Bolo desať minút pred siedmou a ja som si nebola istá, či je ešte otvorené. Nakúkala som cez dvere, vo vnútri sa svietilo, no okrem pána v medzichodbičke, ktorého som nevedela dobre pomedzi mreže a šero rozpoznať, som vo vnútri nič nevidela. V prvom momente mi napadlo, že už asi zatvárajú a pán čaká, kým bude môcť zamknúť. Myslela som si, že je niečo ako “sekuriťák”.

V tom potiahol dvere a rukou mi naznačil, že môžem pokojne vojsť. “Poďte slečna, poďte, ešte to stíhate.” Akoby mi čítal myšlienky…Keď som okolo neho prechádzala, v prítmí som si na jeho bunde všimla Nota Bete preukaz a hŕstku časopisov v rukách. Napadlo mi, že tento mesiac som si nové číslo ešte nekupovala a pri čakaní na balíček od pani poštárky som z peňaženky vybrala eurá. Zvyčajne si NB kupujem od pána, ktorý stáva medzi Eurova a budovou Ministerstva vnútra – ujo je vždy vysmiaty, popraje pekný deň a ide z neho fajn energia. Tento mesiac som však okolo neho ešte nemala cestu, preto som si povedala, že si teda kúpim na pošte.

Samozrejme, teraz si nechcem hladkať ego, že aha, pozrite, ja si kupujem Nota Bene, chváľte ma. Pointa je úplne niekde inde a práve prichádza…

Dve “éčka” radosti

Mám vo zvyku dávať za ten časopis dve eurá. Vždy. Myslím, že to tí predajcovia už poväčšine berú aj prirodzene, veľa ľudí totiž necháva práve túto sumu. Mňa to nezabije a niekoho to poteší. Dokonca vďaka tomu vypijem o kávu menej, takže je to win-win. Pánovi som teda nechala dve “éčka”, zobrala časopis, poďakovala sa a popriala pekný večer. Ešte som sa ani poriadne neotočila, keď za mnou začal kričať: “Slečna, počkajte, vrátim vám výdavok.” Ja reku, že to je dobré a nech si nerobí starosti. Mali ste vidieť, ako sa mu rozžiarili oči. Ten široký šťastný úsmev si budem pamätať do konca života.

Respektíve, minimálne do najbližšieho stretnutia, pretože ďalšie číslo si budem chcieť určite kúpiť od neho. Nie preto, že potom ešte milo dodal: “Nabudúce vám dám zľavu”. Ale preto, že som si zaumienila, že v marci sa ho pokúsim nájsť a odchytiť doobedu a k tým dvom evráčom pribalím aj kávu. Verili by ste, že niekoho dokáže takto potešiť 60 centov? Pre mňa úplna maličkosť, pre neho pravdepodobne množstvo radosti. V konečnom dôsledku to však najviac potešilo mňa, pretože pohľad na jeho spokojnú a rozžiarenú tvár stál naozaj za to!

Karma je zdarma a “pošli ďalej”…

Ľudia, prosím, buďme k sebe dobrí. Ja viem, nie je to vždy ľahké, ale pokúsme sa. Skúsme si nevšímať všetko to hundranie či nespokojnosť a poďme sa zamerať na pekné veci. Usmievajme sa na seba, šírme do okolia šťastie. Prešlo necelých 24 hodín a mne sa to moje “dobro” vrátilo ako bumerang. Najskôr ma úsmevom a vľúdnymi slovami potešil milý pán v reštaurácii, potom ma na zastávke “zachránila” milá slečna/pani lístkom, ktorý mala v peňaženke.

Dnes večer som prišla k automatu na Šafku a snažila sa kúpiť si lístok. Automat však stále odmietal moje drobné a po vhodení mi ich obratom “vypľul” naspäť. Začala som byť trošku nesvoja a rýchlo rozmýšľala, či vytiahnuť kreditku alebo si kúpiť lístok cez sms – veď viete, ako to večer býva, spoje chodia pomenej a keď človeku ujde električka či autobus, počká si hodú chvíľu, kým príde ďalší. V tom sa na mňa otočila slečna, že ak potrebujem lístok, jeden mi daruje.

Samozrejme, že som ho od nej nechcela vziať len tak. Držala som v ruke peniaze, ktoré som mala pripravené na lístok, tak som sa jej ich snažila dať. Nechcela ich odo mňa prijať a keď som sa jej pýtala, prečo, odmietla ich so slovami: “A to vám nemôžem urobiť radosť?”. V tom momente mi preblesklo hlavou, že toto je presne to, čo som potrebovala počuť. Urobiť radosť. Len tak. Viac, ako za ten samotný lístok, som tuším šťastná za tú krásnu vetu. Ja jej za ňu (a aj za lístok) veľmi pekne ďakujem a sľubujem, že dobro pošlem ďalej! Je fajn v/na neho veriť a ešte lepšie je ho cítiť…

Nekonečná zima

Minule som tak rozmýšľala, ktoré ročné obdobie mám najradšej. Prišla som na to, že sa vôbec neviem rozhodnúť a každú chvíľu mením názor. Podľa mňa má totiž každé a jedno obdobie neskutočné čaro, tiež svoje výhody a nevýhody. Tak napríklad, milujem zimu so snehom. Alebo zimu, ktorá je mrazivá a slnečná. Všetky tie ostatné verzie ako pochmúrny dážď so snehom či teplá zima, ktorá pripomína “čvachtavú” jar, mi veru pochuti nie sú! Oberajú ma o energiu a o chuť robiť čokoľvek užitočné. Keby však bola taká zima, aká ja na dnešných fotkách a aká bola pár týždňov dozadu u nás v Tatrách, stále, vôbec by som sa nehádala. A pokojne by mohla byť aj nekonečná! Akosi mi všetok ten sneh robí radosť a vôbec mi nevadí, že chodím naobliekaná ako malý snehuliak.

Tento outfit patrí k jedným z mojich najobľúbenejších za poslednú dobu. Dokonca by som ho zaradila do kategórie “prelomový” – okrem toho, že nohavice a vesta stáli dokopy asi 20€, nosím ho zo všetkých zimných kombinácií najradšej a najčastejšie. Keďže mám plnú skriňu a chcem nosiť všetko (a ideálne naraz, že áno…), zvyknem si outfity denne obmieňať. V tomto by som však bola schopná fungovať celú zimu a za posledný mesiac a pol som ho mala oblečený asi desaťkrát! U mňa je to veru rekord. 🙂

A máme tu piatok, čo už je takmer víkend, tak si to pekne užite! Čoskoro sa opäť ozvem. ♡

Foto: Peter Antal

Topánky: Timberland // Office Shoes, Legíny: sklady na Starej Vajnorskej, Rolák: Zara, Vesta: sklady na Starej Vajnorskej, Kabát: H&M, Kabelka: LOOSA, Čiapka: Primark, Rukavice: Primark

Love, peace and fashion 

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.