.kým nás láska nerozdelí

0 Flares 0 Flares ×

Ležím v našej bratislavskej posteli a jej ľavá strana zíva prázdnotou. Je nedeľa, čo pre mňa už pár rokov znamená deň „lúčenia“. Veď viete, buď odchádzam ja zo Svitu alebo Petrík z Bratislavy. Inak tomu nebolo ani dnes, takže som teraz v byte sama a rozmýšľam, čo všetko musím stihnúť, kým sa Petrík opäť objaví. Tých pár dní zbehne určite zas ako voda. Na nohách mám položený noťas, po týždňovej pauze sa vraciam späť k blogu a púšťam sa do článku so „zaláskovanými“ fotkami.

Mala som ho v pláne už minulú sobotu, neskôr som si ho chcela nechať uležať a napokon sa stalo to, že som naň vôbec nemala čas. Začiatok týždňa som trávila balením a potom sme sa s Peťkom vybrali na pár dní „vypnúť“ na lyžovačku. Blog, e-mail či správy som tam takmer vôbec neriešila a musím povedať, že som si skvelo vyčistila hlavu. Teraz môžem nabehnúť na plnohodnotný režim a pustiť sa s chuťou do všetkého, čo ma najbližšie dni a mesiace čaká.

Takmer každý z nás sníva o tom, že zažije lásku ako z rozprávky. Nekonečnú, silnú a nefalšovanú. Takú, ktorá je založená na dôvere, radosti, tolerancii, vášni a láskavosti. A najlepšie, ak trvá minimálne do konca života…Rozmýšľam, či dnes taká láska ešte existuje. Teda, dúfam, že áno a zatiaľ sa mi zdá, že ju žijem, ale človek nikdy nevie. Totiž, začínam byť trochu skeptická. Najmä pri pohľade na ľudí okolo. Myslíte, že dnešné „v dobrom aj v zlom“ stále platí tak, ako to bývalo kedysi? Do akej miery dokážeme byť vo vzťahoch neegoistickí? Dokážeme stále odpúšťať, ospravedlniť sa za svoje chyby a plniť svoje sľuby?

Keď sa pozriem okolo seba, na rodičov mojich kamarátov, na susedov, na známych či na rodinu, vidím až príliš veľa párov, ktoré to spolu „nevydržali“. Samozrejme, nesúdim, je to každého osobná vec a šťastie, chápem a viem, že sú rôzne dôvody, prečo sa ľudia rozchádzajú. Môže sa to stať kedykoľvek aj mne, uvedomujem si to. Len by ma zaujímalo, ako je možné, že naši starí rodičia to spolu „ťahajú“ toľké roky a ich deťom to tak dobre nejde. Aj v mojom okolí je množstvo mladých párov, ktoré sa v istom bode „zlomia“ a zrazu nevedia nájsť spoločnú reč.

A mne je to strašne ľúto, pretože často vidím dvoch ľudí, ktorí boli pri sebe šťastní a keď raz zakopnú, nevedia sa navzájom pozbierať. Akoby sme dnes už nemali chuť problémy riešiť. Je pre nás jednoduchšie zatvoriť vŕzgajúce dvere a vojsť do nových, než sa zamýšľať nad tým, prečo tie naše vlastne začali škrípať.  Ja viem, je omnoho ľahšie pred problémom utekať alebo sa zavrieť do vlastnej bubliny a počkať, kým ho niekto vyrieši za nás. Ale takto to predsa nefunguje. Žeby sme sa z toho večného pohľadu na obrazovku telefónu už naozaj zabudli medzi sebou rozprávať?

Vyhovárame sa na dobu – dnes to takto chodí, dnes sa už rozchádza každý, dnes si rýchlo nájdeš niekoho nového. Nie je chyba práve tu? Že sme voči tomu, koho si pustíme do života, koho z neho necháme odísť a s kým ho strávime, príliš ľahostajní? A že si stále dokážeme nájsť dôvod, prečo nie? Miesto toho, aby sme rozmýšľali, prečo áno? Ja osobne si neviem predstaviť, že by som pri nejakej „kríze“ povedala len jednoduché „dosť“ a odkráčala vo veľkom štýle.

Po rokoch zážitkov, lásky a spoločných plánov sa predsa nedá len tak zo dňa na deň so všetkým skončiť. Ak to s niekým myslím vážne, dokážem odpustiť, dokážem urobiť kompromis a dokážem sa prispôsobiť. Láska predsa nie je veda, aj keď sa tak niekedy javí. Treba v ňu veriť, treba ju cítiť a dávať ju najavo. Ja na lásku verím. Som šťastná, že mi do života prišla tak skoro a že ju cítim každý deň. Som vďačná, že môžem milovať a že som milovaná.

Nemyslite si, ani my dvaja to nemáme stále ružové. Tiež sa občas pochytíme, nezhodneme, spravíme krok vedľa či sa navzájom (s)klameme. Ale všetko sa dá predsa napraviť, vysvetliť a zlepšiť. Nie sú to práve tie zlomové momenty, ktoré nás ako osobnosti formujú? Práve pri nich som sa naučila rozlišovať, na čom skutočne záleží. Uvedomila som si, že ak chceme fungovať v jednom svete, musíme si ho budovať spoločne. Ťahať za jeden koniec, navzájom sa podporovať v tom, čo nás napĺňa a pokiaľ sa nám niečo nepáči, otvoriť ústa a porozprávať sa o tom.

Trvalo mi pomerne dlho, kým som sa otvorila a nahlas vyjadrila to, čo mi nevyhovuje. Zvykla som v sebe moje nespokojnosti dusiť a preberať ich sama so sebou len v mojej hlave. Samozrejme, že to bolo k ničomu. Keď som ich však povedala nahlas, zrazu sa mi uľavilo a veci sa dali do pohybu. Často sa mi zdalo, že je nejaký problém „priveľký“ a neriešiteľný. Keď sme sa však naň pozreli spoločne, zrazu to už bola len malichernosť, ktorú sme vyriešili behom chvíľky.

Nedokážem snáď ani vyjadriť, ako veľmi si vážim, čo medzi sebou máme. Každý deň ma fascinuje, ako sa vieme dopĺňať a ako mi Peter pomáha. Sledujem, ako starneme, ako sa menia naše názory a ako si krok po kroku budujeme spoločnú cestu. Len dúfam, že to nikdy neskončí a ani jednému z nás „neprepne“…

Pamätám si, keď sme sa začali s Petrom stretávať, mojej mamine sa veľmi nepozdával. Vôbec nebol gentleman, málo sa s ňou rozprával a pôsobil drzým nafučaným dojmom. Dnes už je všetko úplne iné a myslím, že si k sebe našli cestu. Verím, že aj ona vidí, ako sa ku mne Peter pekne správa a že s každým jeho pohľadom, dokonca aj tým kritickým, dáva najavo, ako veľmi ma miluje.

Fotky vznikli ako menší editoriál k našej novej ponožkovej kolekcii Walker’s Premium, ktorá je plná lásky, lásky a čoho ešte? No predsa lásky! Rozhodli sme sa ju pustiť do sveta pred sviatkom zaľúbených, no s určitosťou viem povedať, že ostane v predaji celoročne a poteší aj nezaľúbených. Prúžky, bodky a srdiečka sa predsa nikdy neokukajú a za mňa musím povedať/napísať, že ich nosím najradšej. Inšpirovali sme sa dizajnom šikovnej Mirky a jej Dostrimiek – krásnymi taškami a batôžkami, ktoré k ponožkám dokonale pasujú.

Neviem, či 14. februára nejako riešite, za mňa však musím povedať, že celá tá ružovo-červená sladká „atmoška“ všade naokolo ma veľmi baví a celkom si ju užívam. Aj keby som nemala oslavovať s kým, aspoň by som oslávala lásku k sebe samej. 🙂 Prajem vám krásny týždeň a veľa lásky!

Foto: Vladimír Vojtela

Ja

Topánky: Forever 21, Sukňa: Chicwish, Tričko: Mango, Bunda: Forever 21, Batoh: Dostrim (online shop v tomto odkaze)

Peter

Topánky: Timberland, Džínsy: Guess, Mikina: H&M, Taška: Dostrim (online shop v tomto odkaze)

Love, peace and love 

 

 

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • Krásne slová.. som rada, že si mi pripomenula, že nie som jediná divná ?? ktorá obraňuje lásku a porozumenie. Ponožky sa chystám darovať manželovi na Valentína, ale k nášmu výročiu, v ten deň máme totižto viac vecí k sláveniu. Jeho narodeniny, naše vyročie a Valentín ❤❤??
    Aj tebe a tvojmu Petríkovi prajem krásny týždeň. Mimochodom aj môj sa volá Peter a odchádzam buď ja alebo on ? a zvládame to 7 rok (bude teda 14.2) paaaaa

  • Jeej Ivanka, nádherné fotky! Ste spolu naozaj krásny!:) A nádherne si to napísala, ako vždy, milujem čítať tvoje články:) U nás je takisto nedeľa dňom lúčenia, najmä preto ju nemám rada, ale tie dni vždy rýchlo ubehnú. našťastie.:)

  • Ach, to je tak nááádherný článek, který mi dokonale mluví z duše <3 a ty fotky, to už je jen třešnička na dortu <3
    Přeji vám s Petrem přesně tu lásku "až do smrti", kterou dokázala udržovat ještě generace našich rodičů a prarodičů :))