.šťastné blogoniny (číslo 7)

Bol rok 2010 a na blog Sweet Lady Lollipop pribudli prvé oficiálne riadky. Síce som prvé pokusy realizovala už pár mesiacov predtým, článok, ktorým to všetko začalo, vznikol 28.februára. Presne mesiac pred mojimi 15 narodeninami som na blog napísala stručný a s odstupom času veľmi úsmevný článok, ktorý mám každý druhý pondelok chuť vymazať. Každý prvý si však uvedomím, že je to časť môjho „ja“ a pokiaľ by som môjmu dnes už školopovinnému „dieťaťu“ vzala kúsok z jeho prvých dní na svete, ukrátila by som samú seba o zážitok. Pravidelne sa totiž na tom článku smejem. No vždy, keď si pozerám staršie články, vidím, ako rastiem. Ako dospievam, ako sa mením. A ešte stále mám z toho všetkého dobrý pocit…

Keď som s blogom začínala, nevedela som, do čoho idem. Nemala som ani tušenie, ako sa to celé „menežuje“, čo všetko táto „sranda“ obnáša a ako veľmi sa jej budem musieť obetovať. Chcela by som tvrdiť, že dnes som o čosi múdrejšia a mám o všetkom jasnú predstavu, no viem, že sa budem učiť celý život a vždy sa nájde niečo, čo ma prekvapí. Človek sa však učí na vlastných chybách, pokusom a činom. Ak po niečom túžite, choďte do toho. Snažte sa, nemajte strach. Pokiaľ to budete robiť srdcom, neexistuje nič, čo by Vás dokázalo zastaviť. Nie vždy bude všetko ružové, ale o tom je život. Aspoň si časom budeme viac vážiť všetko to pekné, čo sa Vám prihodilo. Ak veríte svojim snom, splnia sa Vám.

Blogoniny

Mám za sebou sedem rokov. Sedem rokov úsmevov (dnes už celkom dobre nacvičených), šiat (počtom im začínajú konkurovať sukne a kabáty), vypisovania sa (o veselých, pekných a milých veciach či zážitkoch, ale aj o smutných či nepekných), póz (pamätám si, keď mi niekto dávnejšie písal anonymné komentáre o tom, že si mám vymyslieť nové pózy, ale poviem Vám, ono to vôbec nie je také jednoduché, ako to vyzerá- veru, modelkou by som byť nechcela!), topánok (lodičky, tenisky, podpätky, platformy…), nákupov (dnes to už však veľmi nepreháňam), kabeliek (ďalšia diagnóza), cestovania (keby som mala všetky peniaze sveta, tak nerobím nič iné), farieb (v posledných mesiacoch som od nich upustila, ale sľubujem si, že sa k nim vrátim), náušníc (ó, áno, tie sú moje!), fotení , povrchných rečí (o oblečení, veď viete), písania (e-mailov, správ, komentárov, odpovedí) , blúzok, bláznovstva, prekvapení, komentárov, radostí, ksichtíkov, nohavíc, úvah, večerov strávených pred monitorom, doplnkov, vážnych (niekedy tragických, inokedy zmyselných) výrazov, inšpirácií, spoluprác, lásky, našpúlených úst, závislosti, snahy, šálov, úprimných rečí, vášne.

V roku 2012 som narodeninám môjho blogu vymyslela aj „meno“- volám ich BLOGONINY! Zdá sa mi však, že sa rok čo rok opakujú stále častejšie! Čas letí šialene rýchlo, no som vďačná za každý deň. Som vďačná, že ste tu so mnou a môžem vstávať s pocitom, že okrem vecí, ktoré ma až tak veľmi nebavia, môžem v živote robiť aj to, čo ma baví a napĺňa. Aj keď sa tento online svet zdá ako jedna veľká ružová bublina plná pekných fotiek, nacvičených úsmevov a hromady oblečenia, je to „drina“ ako čokoľvek iné. Poväčšine človek vidí len to „pozlátko“, výsledný produkt, ktorý niekedy pochváli, inokedy ofrfle. Povrchný a plytký imaginárny svet…Alebo tiež láska na celý život, spôsob života a miesto, ktoré môže inému človeku pomôcť. Osobnostne, profesionálne či ľudsky.

Ďakujem, že si…

Viac už dnes nepoviem. Stačí snáď len obrovské ĎAKUJEM. Ďakujem všetkým, ktorí mi s blogom pomáhajú. Ďakujem aj tým, ktorí mi dávajú možnosť realizovať sa a pomáhajú mi. A ďakujem najmä Vám, milí čitatelia, sledovatelia, náhodní okoloidúci. Za to, že ste. Za Váš čas, Vaše komentáre, Vaše milé slová, Vaše krásne správy, Vašu podporu a dôveru.

Robíte mi radosť. <3