.online & offline

0 Flares 0 Flares ×

Prechádzame sa po starej ceste na Podbanské, na ľavej strane Tatry, na pravej Podtatranská kotlina a v pozadí Nízke Tatry. Všade, kam otočím hlavu, kvitnú kvety najrôznejších farieb. Pod nohami mi sem-tam zavŕzga kôra z dreva, ktoré tadiaľ niekto ťahal. Okolím sa rozlieha takmer božšké ticho, ktoré sem-tam prepruší šum prechádzajúceho auta od cesty obďaleč. Mám oči na stopkách, vraj sa tu zvykne motať medveď. Trochu spomalím a rozmýšľam, čo by som robila, keby sme nejakého stretli. Pýtam sa Petra a ten vraví, že by si ľahol na zem. Túto verziu som už párkrát počula, no kto vie, či by to naozaj fungovalo. Kráčame ďalej a modlím sa, aby som to nemusela zistiť. Tých šiat by mi bolo ľúto…

Chvíľku sa rozprávame, potom mlčíme. A zase dookola. Občas sa zastavím a len tak pozerám. Na kopce, na stromy. A vlastne aj kontrolujem okolie, či sa tu niekde nevynorí ten medveď. Cestou trhám kvetiny a hlavou mi blysne, či nie sú niektoré z nich chránené. Spoznávam len “heřmánek”, ktorý si pamätám od detských čias, kedy hľadal Krteček v jednej časti rozprávky “chamomillu”. Spolieham sa na to, že chránené nie sú a trhám len také, ktorých vidím okolo seba veľa. V hlave mám popri tom všetkom už klasicky tisíc myšlienok a dvetisíc otázok, ale ani jednu nevyslovím nahlas. Celá tá chvíľa je tak jednoduchá a krásna, že by ju akákoľvek téma len zbytočne pokazila. Snažím sa všetko vypustiť a zhlboka sa nadýchnem.

Na jazyku mám síce ešte trochu jed, pretože ma Peter večer predtým “nahnevsklamal”, ale pomaly to prchá preč. Veď o nič vážne vlastne ani nešlo. Neviem, prečo si my ženy všetko tak veľmi berieme. Či už k srdcu alebo na svoje ramená. Niekedy tým chlapom naozaj závidím. Niežeby som ich skutky či emócie chcela zjednodušovať – vážim si, čo pre nás (poväčšine) robia. No mám pocit, že im žily dokáže “trhať” len máločo. Zato nám ženám s nimi rve takmer každá blbosť. Akoby bol ich svet len bod A, B a C pospájaný rovnými čiarami. A náš svet sú body A, B, C, A1, A2, A+, A-, B1, B2, Bx, By, C1, C2, C*, √C, minimálne na piatich úrovniach a to všetko pospájané ako bludisko, niekedy so slepu uličkou, trojitou ľavotočivou zákrutou či vodnou priekopou. Mám pocit, že keď chlapi vidia prekážku v podobe múru, buď ho preskočia alebo obídu. My ženy ho tehlu po tehle rozložíme, cestu si uvoľníme, ale neodídeme bez toho, aby sme ho za sebou opätovne nepostavili. A nezabúdame ani na škárovaciu maltu…

Pomaly sa blížime k menšiemu kopčeku a ja skladám z ramena foťák. Spravíme pár záberov a kráčame ďalej. Cítim sa dobre. Cítim sa živo. Cítim sa plnohodnotne. V poslednom čase som z rôznych strán čítala veľa o tom, ako máme byť reálni. Ako sa nemáme na nič hrať, ako si máme užívať život mimo online-u a ako sú sociálne siete jeden veľký “fejk”. Ja neviem… Nezdá sa vám, že všetko príliš zveličujeme? Online je predsa súčasťou našich životov. Či chceme alebo nie. Moja generácia s ním vyrastala a boli sme prví, kto sa na ňom “zviezol”. No nemám pocit, že nezvládame rozlišovať, čo je reálne a čo ilúzia. Že nedokážeme žiť offline. Práve naopak. Aj vďaka tomu, že veľa miest nachádzam online, si ich potom môžem offline užiť. A vypnúť si internet, odpojiť sa z wifi či neotvoriť na pár dní aplikáciu v mobile predsa nie je žiadna tragédia.

Píšem vám tu slová a pocity, ktoré sú reálne, ktoré som zažila, ktoré žijem. Ostanú síce online, ale neznamená to, že som si ich offline neužila. Nie sú “fejk”, nie sú vymyslené. Rovnako fotky. Vznikajú náhodne či plánovane, s cieľom či bez neho. Vznikajú, pretože mám chuť či nápad. Áno, ľudia sú niekedy na fotkách krajší, štíhlejší, upravenejší. Aj ja som. V realite mám z väčšiny uhlov dvojitú (možno aj trojitú) bradu a mierne nahnevaný výraz. Ale stále som to ja. Tá, ktorá napísala za celú existenciu blogu počas júla historicky najmenej článkov… 😀

Ale nebojte, polepším sa! Už aj idem pracovať na druhom článku z Portugalska. V piatok ho máte online. ❤ Prajem krásny stred týždňa a veľa slniečka.

Foto: Peter Antal

Šaty: NA-KD.com (s kódom “ivanaxnakd” 20% zľava na všetky produkty), Náušnice: Forever 21, Hodinky: Daniel Wellington, Klobúk s personalizovaným nápisom: amazewithgrace

Love, peace and life

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • Veľmi pekne napísané, inak ato s tým medvedom, ja by som si lahnut nedokazala, radsej by som sa snazila co najrýchlesie vzdialiť z miesta 😀 viem, že by ma mohol nahanat, ale nečinne ležať a čakat kym ku mne dojde a dufať že mi nic neurobi je pre mna horsie 😀 ahha no a inak veru, my zeny mame v mozgu poprepajane toho vela a muzi su v tomto uplne ini..ja si tiez vravim, že kolko ráz by som mohla vselico prehltnut a nerobim zo seba drama queen, ale co uz..zeny su zeny 😀

    http://www.sinnamona.blogspot.com

  • Ty šaty jsou nádherné! 🙂
    Problém s tím, jak my ženy dokážeme všechno řešit, jsi vystihla absolutně dokonale 😀 lepší přirovnání bych nenašla.
    A stejně jako ty, jediný latinský název květiny, který mi kdy utkvěl v paměti, je matricaria chamomilla 😀 díky Bohu za krtečka!