Ona je Madonna!

Myslím, že to bolo niekedy v roku 2008. Videla som jej fotku na Pokeci a postupne „prečesala“ celý jej album s fotkami. Bola „prívržencom“ čohosi ako EMO. Tunel v ušiach, vlasy s ofinou, po akej som v tom čase túžila aj ja, pod spodnou perou piercing. Kockované košele, rôznofarebné okuliare, perfektné „face“ výrazy na fotkách. Bola som z nej hotová! Odvážne som jej napísala „erpéčku“ (deti narodené v minulom tísicročí vedia, o čom píšem) a čakala na odpoveď. Deň, dva, týždeň. Odpoveď neprišla…
Tak som jej teda (odvážne, ako inak) napísala ďalšiu. Čo ak jej tá prvá neprišla, všakže? 
Avšak keď neprišla odpoveď znovu, vzdala som to. (No jej fotky som obdivovala aj naďalej. Potajme, samozrejme.)
Jedného dňa, niekedy v roku 2011, som si na blogu našla komentár. Od slečny, ktorá sa nápadne podobala na ňu. Že sa jej môj blog páči a je novým „followerom“. Po zhliadnutí jej blogu do seba všetko zapadalo. Bola to ona! Musí to byť ona! Je to ona. Bobinka! Spomenula som si na jej „pokecový“ profil a bola šťastím bez seba…
Naše cesty sa náhodne spojili. Vďaka modelingovej agentúre, v ktorej sme mali byť obe. Pamätám si, bolo to minulého roku vo februári, kedy sme sa mali spoločne ukázať na fotení. Bola som na chate so spolužiakmi, keď mi zazvonil telefón. Fotenie sa zrušilo…
Telefón zazvonil znovu. Ozval sa v ňom svieži zvučný hlas. Slovami „Ahoj, to som ja, Boba.“ sa začal telefonát plný smiechu a zároveň zúfalstva. Bobs sa rozhorčovala nad zrušeným fotením, ja s ňou. Bobs sa smiala, ja s ňou. Páčilo sa mi, že síce sme sa ešte nevideli, mala odvahu mi zavolať. Aj napriek tomu, že sme sa nepoznali, telefonát s ňou bol prirodzený, akoby sme sa poznali dlhé roky. 
Potom nejaké tie správy na FB, náhodné stretnutia na ulici (také dvojsekundové) a prvé ozajstné stretnutie.
Fotenie s Borisom. Vonku nádherne svietilo slnko a Bobinka meškala. No po chvíli sa rozrazili dvere a v nich sa zjavila Boba. S okuliarmi na očiach, dlhočiznými vlasmi, mierne rozčúlená. Prvý krát som ju v celej kráse videla naživo. 🙂 Nemohla som z nej spustiť oči, taká bola nádherná. Deň nám ubehol rýchlo. Bolo to skvelé fotenie. Boba s plechovkami na hlave, ja obalená v lepiacej páske. Spomienky na celý život.
„Dokopy“ sme sa dali v čase, kedy Bobinka postúpila do finále Miss Tatry, kde som jej robila voľnú disciplínu. Za moment, kedy ma o to požiadala dodnes ďakujem Bohu. Síce tú Miss-ku nevyhrala, pre mňa bola víťazkou tak či tak. Miss-ka bola zlomovým momentom.
Odvtedy sa veľa vecí zmenilo….

A zmena je predsa život. Mne sa tento život páči… 

Bobinku zbožňujem. Vždy, keď som s ňou, spomeniem si na tie „prvé“ momenty, ktoré som pri nej zažila. A v každom bola rovnaká. Mierne šialená, stále nádherná. S očami ako levíča a nádherným noštekom. 
Vždy sa smejem na tom, aké šťastie mám. Kedysi som ju  potajme  obdivovala na Pokeci, teraz je človekom, ktorému môžem povedať čokoľvek, a viem, že je to v dobrých rukách.
Jednoducho priateľka na celý život…
Fotky sú od nášho „šéfa“ Martina. Bolo to skvelé fotenie. Pár záberov nájdete aj na stránke fotografa.

Love, peace and fashion Ivanka

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.