a vôbec na tom nezáleží.

0 Flares 0 Flares ×

_DSC2199

Tak veľmi sa snažíme. Tak veľmi skúšame a chceme byť niekým, kým nie sme. Najmä teraz, keď nami hýbe internet a sociálne siete, stávame sa veľmi zvláštnymi. A prečo? Pretože sa chceme za každú cenu prispôsobiť trendom, zapadnúť do názorov iných, zapáčiť sa a byť obdivovaní? Môžeme si hovoriť, že to tak nie je, ale niektoré veci jednoducho nefungujú tak, ako si to sami pre seba hovoríme. Všetky tie Instagramy, nástenky a Snapy, ktoré sledujeme. To, ako chceme byť perfektní a každému sa zavďačiť a zapáčiť. A nefunguje to…

Jednou z mojich životných chýb bolo zaoberanie sa vecami, ktoré nič neznamenajú. Ako keď niekto napísal “je premotivovaná” a mne v tom začal v hlave rásť obrovský chrobák. Prečo to napísal? Ako to myslel? Robí ma to smutnou, samozrejme! Každého normálneho a citlivého človeka by to robilo smutným. Zložila som sa ako domček z karát, keď ma niekto skritizoval. Daný komentár sa mi vryl na čelo a robil presne to, čo som nechcela. Pri každom pohľade do zrkadla vzbudil vo mne pochybnosti. Človek si môže myslieť, že je adaptovaný a odolný voči svetu okolo, ale nie je to tak! Vždy sa nájde niečo, čo vás položí. Môže to byť slovo, môže to byť čin, postačí aj gesto. A potom ich analyzujete, rozoberáte, snažíte sa nájsť riešenie a pomaly prepadáte zúfalstvu, lebo nech sa akokoľvek snažíte, vždy sa nájde niekto, komu sa to, ako a čo robíte, jednoducho páčiť nebude. Možno mu je nesympatická vaša peha na líci alebo sa mu nepáči, že sa vám krajšie točia vlasy ako jemu. Čokoľvek. Nikdy sa nemôžete zavďačiť a zapáčiť každému. Jednoducho to tak nefunguje. Aj keď by sme si to niekedy veľmi priali…Potom som si uvedomila, že počúvam názory ľudí, ktorí pre mňa nič neznamenajú. Nie sú to dobre mienené rady, vlastne, nie sú to ani dobre mienené, ani rady. Pár slov, ktoré vypustí internetový hrdina po zhliadnutí jednej fotky. Prečo by sa ma to malo dotýkať? Prečo by som sa mala ja kvôli tomu trápiť a zaoberať sa, čo a ako môžem urobiť lepšie? Keď mi ten človek vlastne nijak nepomáha a asi si len potrebuje vyvetrať svoje nesympatie k mojej osobe, založené na obraze v jeho hlave.

Sama sebe sa čudujem, že som bola schopná obetovať takým ľuďom svoj čas a myšlienky. Miesto toho, aby som sa zaoberala pozitívnymi vecami a sústredila samú seba na to dobré, som si spôsobovala kŕče v žalúdku niekým, kto ma nepozná. Aká strata času. Preto je dôležité zamerať sa na názor, ktorý pre nás niečo znamená, ktorému môžeme veriť. Na ľudí, ktorí nás poznajú a vedia nás, naše správanie a voľby citlivo, no pravdivo, ohodnotiť. Selektívnosť. To je to, čo nám poväčšine chýba. Asi prichádza s vekom. Naučiť sa vybrať, čo je pre nás správne a rozlišovať relevantné od irelevantného. Aby sme sa nemuseli trápiť názorom iných ľudí a mohli neisté emócie premeniť do niečoho viac hodnotného. Aj ja som len obyčajné dievča. Ako tvoja sestra, kamoška, ako bola tvoja mamina či krstná. Mám svoje plusy a mínusy, svoje dobré a zlé dni. Sú veci, ktoré sa mi páčia a ktoré sa mi nepáčia, presne tak, ako tebe. Ale snažím sa dávať veciam, ľuďom a emóciám šancu. Nesúdiť, neurážať, nebrániť ľuďom vybrať si ich cestu. A teším sa na deň, keď budem mať okolo seba ľudí, ktorí to plne rešpektujú. Na deň, kedy sa my ľudia konečne začneme zaoberať svojou osobou, kedy sa posnažíme byť lepšími, kedy ukážeme svoje prirodzené ja a prestaneme sa naháňať za materiáliami.

Len toľko som dnes chcela. Buďte tým, kým byť chcete a nie tým, kým by vás chceli mať.

_DSC2207-horz

Love, peace and fashion Ivanka

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • neviem, ako je možné, aby teba nemal niekto rád. neviem, ako ostatní, ale ja by som si ťa najradšej vystavila doma na poličku ako porcelánovú bábiku, každý deň by si mi svojim dokonalým bielym chrupom vykúzlila úsmev aj na mojej bledej tváričke presne tak, ako keď zakaždým navštívim tvoj blog :).
    viem, že to zabolí, ale sú to len bezduché slová niekoho, kto by len chcel byť na tvojom mieste a mať toľko odvahy a odhodlania budovať svoj sen, tehličku po tehličke, aj keď sama viem, že ľudia nevedia, koľko driny sa týmto všetkým naozaj skrýva… určite sa nevzdávaj, pretože vždy tu budú ľudia ako som ja, ktorí budú milovať aj tú pehu na líci, či tie dokonalé kaderie na tvojej hlavičke ;).

    Kejmy ♥.

  • prvykrat som si precitala tvoj clanok, inak pozeram len fotky, niet casu.. a vidno ako si sa posunula v zivote a vyspela si osobnostou.. velmi jasne jednoducho a od srdca napisane.. tak by to malo byt ako hovoris v poslednej casti. velmi motivacne!

  • Dodnes si pamätám odkaz mojej triednej učiteľky na základnej škole, ktorá mi na konci 9.dala obálku a v nej bol list, kde bolo napísané: “Naozajstní priatelia, keď vidia tvoje chyby, upozornia ťa na ne. Falošní priatelia na ne upozornia ostatných.” – od 9. ročníka ten lístok nosím stále v peňaženke a viem, že ak ma urazí niekto alebo mi niekto povie niečo škaredé tak viem, že to musím ignorovať. Pretože ak je so mnou niečo naozaj zle, v prvom rade si vypočujem názor od mojich blízkych ako to berú oni. Tiež som to najskôr mala tak, že som sa nad každým zlým komentárom pozastavovala a nemala som sa rada, ale chvalabohu už to je aspoň spolovice za mnou. 🙂

    BTW ten overal je úžasný, tak ako ty <3

  • Krásný článek a bohužel musím říct, že jsem se v něm našla. Vzpomínám si, jak mi někdo do komentáře pod fotku napsal “FUJ, hnus” a já sem celé dny přemýšlela, co je na mě hnusného. Vždy se snažím nad takovými věcmi povznést, ale člověku to prostě nedá. Komentář psala asi třináctiletá slečna a já sem nepochopila kde se vzala ta zášť. Ten komentář sem si prohlížela asi tisíckrát a už navždy ho budu mít v hlavě. Jsem ráda, že nejsem sama, kdo takové pocity má a do budoucna se budu snažit zaměřovat pouze a dobře míněnou kritiku.