.a bola svadba! & časť druhá

0 Flares 0 Flares ×

Spoločne si budujeme život, ktorý milujeme. <3

Môj sen bola svadba v stodole. Uvoľnená, romantická, s pohodovou atmosférou. Catering vo forme streetfood-u, barman za barom miešajúci drinky, hostia na záhrade pod teepee stanmi, na dekách a vankúšoch. Rok a pol pred svadbou som našla dokonalé miesto, ktoré spĺňalo všetky moje predstavy. Každý detail v danej stodole bol taký, aký som si vysnívala.

Keď sa niečo nemá stať, vesmír vám pošle signály. Mne ich posielal postupne, no keďže som tvrdohlavec, nechcela som si to priznať. Až mi napokon dal facku a ja som sa veľmi rýchlo zobudila a musela začať konať. Ale poďme pekne postupne…

.čo bolo predtým

Rok a pol pred svadbou sme si našli miesto, vybrali dátum, zaplatili zálohu a pustili sa do postupného plánovania. Catering, hudba, výzdoba, ubytovanie pre hostí, candy bar, starejší, výslužky. Krok po kroku. Najdôležitejšie body boli pre mňa catering a hudba, takže som ich začala riešiť prioritne. V rámci cateringovej časti som si vybrala Folksfoodtruck a spoločne sme si pripravili náčrt, ako by to mohlo vyzerať. Bola som nadšená, vychádzalo to výborne cenovo i logisticky. Zabookovala som kapelu a nevedela sa dočkať ďalšieho plánovania. Medzičasom mi však vesmír poslal prvý signál, aby som si to so svadbou v stodole premyslela – folks zmenil celkový koncept, čo znamenalo, že by sme neboli schopní pôvodný koncept zrealizovať.

Namotivovaná nevesta sa však zároveň rovná hluchá i slepá nevesta, takže by mi v danej chvíli mohol spadnúť na hlavu aj traktor a stále by som si išla svoje. Zohnať iný catering pre mňa nebol problém. V tejto oblasti sa pohybujem, takže som hneď vedela, komu a kedy písať, bola to len organizačná záležitosť. Prvé dva body zo svadobného “to do” listu naplánované, nasledovalo ubytovanie pre hostí. Svadobná oslava sa mala konať v stodole v malej dedinke na Morave neďaleko hraníc.

Obrad mal byť v Skalici, po obrade by sme sa presunuli autami na Moravu, kde by sme sa do rána zabávali a nad ránom sa odobrali do krásneho penziónu, ktorý bol od stodoly dve ulice. Penzión mal kapacitou pokryť väčšinu ubytovania pre hostí, všetko mi počtami perfektne sedelo. Až do momentu, kým som nenapísala, že mám záujem o ubytovanie a prišla mi odpoveď, že práve v tej víkend je penzión plne obsadený nejakou firemnou akciou. Vesmír posiela signál, ale tak čo vám budem hovoriť, ešte stále mi to nedošlo.

.vesmír, si tam?

Nevadí, nedala som sa. Ubytovanie by sme presunuli do Skalice, bolo by potrebné zabezpečiť transfer, ale to by sme už nejako zvládli. Začala som teda ďalej riešiť candy bar (o tom v ďalšej časti) a výzdobu. Všetko dohodnuté, rozbehnuté, v štádiu riešenie a tvorenia a v tom…prišla korona. Plánovanie sa výrazne spomalilo a ja som (tak, ako väčšina neviest v roku 2020) žila v neistote, či vôbec nejaká svadba bude.

Nakoľko bol dátum našej svadby až v septembri, silno som verila, že sa situácia dovtedy upokojí. Po pár mesiacoch sa začali opatrenia postupne uvoľňovať a ja som sa vytešovala, že sme opäť na dobrej ceste. Plánovala som teda ďalej, no nie dlho. Vesmír mi totiž dal záverečnú facku (trikrát a dosť, všakže) v podobe, v ktorej by som ju vôbec nečakala. (Doslova) pár dní po zmiernení opatrení mi zazvonil telefón a narušil moju svadobnú eufóriu. Moja vysnívaná stodola sa totiž (nečakane a nadobro) zrušila a nebolo nič, čo by sme s tým mohli urobiť. Po telefonáte som 10 minút bez slova pozerala na obrazovku telefónu a rozmýšľala, čo so životom.

.10 minút

10 minút je teda čas, ktorý som ochotná venovať nečinnosti. Potom som otvorila notebook a zbombardovala kamarátky, aby mi dali odporúčania na priestory, ktoré sa im pozdávajú. Rozhodili sme siete, písala som mail za mailom a zisťovala, kto a kedy má voľné. Za normálnych okolností by ma to vôbec nestresovalo, no korona spôsobila, že všetky aprílové, májové a júnové svadby sa popresúvali na jeseň či na ďalší rok, plus, k tomu tam boli aj tie, ktoré v pláne na rok 2021 už dávno boli, a tak bolo percento voľných priestorov na úrovni úplne maličké.

Mala som z toho menší stres, pretože po roku a pol plánovania sa mi to naozaj nechcelo všetko presúvať na zimu (teplá jeseň je pre mňa najideálnejšie obdobie na svadbu), na ďalší rok či nebodaj až ten ďalší! A tak sme s Petrom rozmýšľali, ako to vyriešiť…

.výber dňa

Pôvodne sme teda mali mať svadbu 19.9.2020, no neočakávané zmeny ohľadom miesta oslavy spôsobili, že sme museli hľadať alternatívne riešenie. Všetky soboty boli vďaka korone “vypredané” a navrhovala som, aby sme si svadbu urobili v piatok. Potom mi však napadlo, že 15.9. je predsa sviatok a keďže v roku 2020 vychádzal na utorok, pondelok, 14.9.2020, sa mi zdal ako pomerne dobrá alternatíva! Po pokojnom víkende by mali všetci hostia dostatok síl, (v prípade potreby) by si vzali len jeden deň dovolenky a v utorok by sme mali zase všetci čas na revitalizáciu a oddych. Okrem toho, tento dátum má pre nás vlastne aj symboliku, keďže 14.9. je deň nášho zoznámenia a v deň našej svadby sme oslávili 7. výročie.

Nezakladali sme si na tom, aby bolo číslo “magické”, aby ladilo či nieslo nejaký odkaz. To, či manželstvo vydrží, predsa neovplyvní skutočnosť, či sa zaľúbenci berú dvanásteho alebo dvadsiateho siedmeho. 🙂 Každopádne, napokon nám to vesmír zariadil tak, že náš dátum svadby nesie “odkaz”, aj keď sme sa o to veľmi nesnažili. To nevymyslíš, to je život…

Pri plánovaní obdobia svadby som sa snažila prihliadať najmä na komfort – ako ten náš, tak aj hostí. Letné mesiace vôbec nepripadali do úvahy, nakoľko býva posledné roky už veľmi teplo a dusno a takéto náročné počasie by hostia nezvládli – najmä tí starší. Zvažovali sme máj a september, babie leto je nám však celkovo bližšie, preto sme sa napokon priklonili k nemu.

.miesto

Keď sme si vyberali miesto svadby, mali sme (v mojich očiach) to šťastie, že sme sa nemuseli viazať na žiadne konkrétne miesto – celá naša rodina je porozlietaná po Slovensku, Rakúsku či Nemecku, takže sme mali vo výbere miesta voľnú ruku. Moja podmienka však bola, aby cestu na svadbu zvládli naši starí rodičia. To znamená, maximálne hodinka od Skalice a hodinka od Bratislavy. Pôvodne sme si vybrali spomínanú stodolu na Morave, nebola nám však súdená a ja si s odstupom času hovorím – vďaka Bohu! Podarilo sa nám totiž včas nájsť “náhradu”, ktorá bola vo výsledku lepším riešením po všetkých stránkach, množstvo starostí s plánovaním sa zmenšilo o 3/4 a mne sa vo výsledku omnoho ľahšie dýchalo!

Kursalon v Trenčianskych Tepliciach je priestor, ktorý k nám dokonale pasuje (a dokonca perfektne zapadol aj do podmienky vzdialenosti od SI a BA). Po zrušení pôvodného miesta sme mali vyhliadnutých pár miest, pričom Kursalon sme už poznali – boli sme tam na swing plese dva roky po sebe a to miesto (i mesto) sme si zamilovali. Zažili sme Kursalon pred rekonštrukciou i po nej a obe verzie nám ulahodili. Tá novšia je však 100% kompatibilná s tým, čo máme obaja radi – ako vizuálne (ja by som tam mohla aj bývať, milujem farby ich interiéru), tak službami (jedlo s veľkým J!) aj prístupom.

Je to tam nádherné – moderné, no nie príliš, vkusné, nadčasové a nevtieravé. Kursalon je zasadený do parku pod lesom, takže je tam aj počas horúčav vynikajúci vzduch. Je tam pokoj a hostia majú súkromie. Kuchári sú nesmierne šikovní, jedlo je vynikajúce a všetci hostia sa oblizovali až za ušami! Svedčí o tom aj fakt, že na druhý deň sme si odnášali domov len dve malé krabičky s jedlom, ktoré sa z celkového počtu nezjedlo…A že ho nebolo pôvodne vôbec málo! 🙂 Služby personálu sú na vysokej úrovni, všetci boli veľmi promptní a ochotní – nemohli sme vybrať lepšie miesto. Neviem, hodí sa napísať aj menu, ktoré sme zvolili? To spomeniem nabudúce, keď vám budem ukazovať naše pozvánky a menu karty! 🙂

Okrem toho, priamo v Tepliciach boli ideálne možnosti na ubytovanie všetkých zúčastnených, všetko je na dosah ruky či v pešej vzdialenosti do 10 minút (kostol, ubytovanie i Kursalon) a nemuseli sme sa stresovať s autami či autobusom na prepravu hostí

.kostol

Sobáš sme mali v evanjelickom kostole v Trenčianskych Tepliciach. Ten sa nachádza na druhej strane parku, takže to bol doslova na skok. Oddával nás pán farár Bunčák z Trenčína a bol výborný! Ako človek veľmi milý a ako duchovný veľmi profesionálny. Kostol v Tepliciach je malinký, no o to čarovnejší a intímnejší. Mali sme príjemný obrad, ktorý sa pozdával aj tým, ktorí do kostola za normálnych okolností nechodia.

Evanjelici nemajú vo zvyku písať si manželské sľuby. S Petrom sme si však v posledný večer pred svadbou vymenili listy, ktoré sme napísali jeden druhému. Je to pre nás oboch krásna pamiatka. Verím, že sa raz dožijem toho, že si ich budú chcieť prečítať aj naše deti. ❤

.priestor a jeho výzdoba


Čo sa týka výzdoby, v tomto smere som to viac-menej nechala na agentúru Spicy Wedding, ktorá nám priestor pripravovala. Samozrejme, navrhla som si farebnosť a celkový “mood”, no keďže daný priestor agentúre dlhé roky patrí a poznajú ho lepšie než ja, dôverovala som im. Okrem tradičných vecí, ktoré robia, ako príprava stolov, terasy či uvítacích tabúľ, som navrhla pár detailov ako hojdačka v parku na strome či bar s miešanými drinkami na terase. Bar bol inak jedna z najlepších vecí vôbec! Hostia si ho nevedeli vynachváliť, vyzeralo to výborne aj vizuálne, určite odporúčam všetkými desiatimi. A tie drinky…och, hneď by som si dala!

Mali sme tiež krásnu fotostenu a svietiace písmená (od Lovely Lights), ktoré robili na terase skvelú romantickú atmosféru. Čo sa kvetov týka, moja jediná podmienka bola, aby boli sezónne, nech prírodu príliš nezaťažujeme. Výsledok bol nádherný, dievčatá nám to pripravili nad naše očakávania!

.moment

Na moment prvého stretnutia v svadobný deň som sa veľmi tešila, no vôbec som si ho nevedela predstaviť. Netušila som, čo očakávať. Áno, v amerických filmoch kráča nevesta k oltáru a ženích upustí decentnú slzičku, ale to mi na môjho Petra vôbec nesedelo. Je to v spoločnosti večne flirtujúci a vtipný muž, slzy mi k nemu nesedeli. Skôr šibalský úškrn a nejaká vtipná poznámka na okraj. Noc predtým som spala s maminou (spoločná predsvadobná noc vraj prináša nešťastie a to by sme nechceli), prípravy sme absolvovali každý sám a prvýkrát sme sa v svadobný deň videli pred sobášom pri odobierke v parku.

Vystúpila som z auta, nohy mierne roztrasené, kráčam smerom k Petrovi, ktorý drží moju kyticu. Už z diaľky vidím, ako sa mu trasú kútiky úst a lesklú oči. Prídem bližšie, objíme ma – pevne a dlho. Plačeme spolu. Od dojatia, od radosti. ❤ Nikdy by som neverila, že ten moment bude tak nádherný a silný, a najmä, že bude vyzerať takto. Aj napriek tomu, aký bol rok 2020 zvláštny, náš svadobný deň je pre mňa symbolom toho, že aj v krušných časoch je vždy priestor na malý zázrak.

FOTO: Martin Krystýnek

Love, peace and wedding

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.