Vaše nahé telo by malo patriť tomu, kto pochopil a akceptoval vašu nahú dušu.

Sme komplikovaní. Nevieme, čo chceme a nie je nám jasné, kam smerujeme. 

Skrývame sa v ulitách, nosíme masky, takmer nik nepozná naše pravé ja. Z času na čas sa však stane, že maska nám z tváre spadne. Možno s rachotom, možno si ju sami a potichu odložíme do vrecka. A potom sú z nás iní ľudia…Iní alebo praví? 

Neviem. Každá minca má dve strany. Tak prečo by človek nemohol mať dve tváre? Možno sú obe zlé, možno sú obe dobré, možno splývajú do jedného celku a sú v harmónii. A odkryjú sa vždy vo chvíľach, kedy to najmenej čakáme.

Aj ja mám dve tváre. Dobrú i tú menej dobrú. Nestriedam ich, nemením. Nemôžem ich ovplyvniť, ani keby som veľmi chcela. 

Nepoznáte ma a ja nepoznám vás. Chodíte tu, čítate ma, sledujete. Sem-tam ma zastavíte na ulici, v obchode, napíšete e-mail či správu. Máte vo veľkej miere pocit, že ma poznáte. Je to zvláštne, lebo vidíte iba malinkú časť z môjho života a predsa viete tak veľa. Dokážete si o mne utvoriť názor z pár fotiek a riadkov, a máte pocit, že som vaša „stará známa“. Pritom ani neviete, kto som. Poznáte moju tvár, no nepoznáte moju dušu. Poznáte, ako píšem, no nepoznáte, o čom píšem. 

Ale najhoršie na tom je, že niekedy mám pocit, že to sama nepoznám ani ja…

Foto: Martin Krystynek

Love, peace and soul Ivanka