Dlho som rozmýšľala, akým článkom tento malý kúsok môjho online priestoru nakopnem. Všetko sa mi zdalo príliš osobné alebo nezaujímavé. A teda nehovorím, že to, čo vám chcem dnes povedať, zaujímavé bude, ale aspoň to skúsim.
Jedným z hlavných dôvodov mojej dlhšej odmlky či nepravidelného písania bola škola. Tento rok bol na univerzite môj posledný a mojím cieľom bolo úspešne ho dokončiť. I keď, budem úprimná, tento cieľ sa zdolával pomerne ťažko. Nie preto, že by bola ťažká škola či predmety… Veď letný semester som do školy nechodila vôbec. No mne sa tak veľmi nechcelo!
Koncom minulého decembra som si povedala, že od januára pomaly začnem. Lenže január sa nejako rýchlo prehupol do februára. Tak reku, že od pätnásteho. Nejako z toho vzišlo – jeden deň bol príliš pekný na to, aby som začala písať, ten druhý zase príliš pochmúrny, ďalší zasnežený, ten potom som bola príliš zaneprázdnená, iný sa mi zase chcelo skôr oddychovať, než pracovať. A tak to išlo dookola. Stále som mala na práci niečo iné, než písanie. V hlave ma to však nesmierne ťažilo a stále mi blikala výstražná kontrolka: Ivana, začni už!
Ale ja som nezačala. Bol začiatok apríla, keď som si uvedomila, že prvý termín už asi N-E-S-T-Í-H-A-M. V mojom vnútri nastala jemná panika, no vo všeobecnosti som z toho nerobila veľkú vedu – škola mi totiž dávala možnosť vybrať si, či sa chcem zúčastniť štátnic jarných alebo jesenných. (Z čoho usudzujem, že v tejto situácii som nebola prvá a ani posledná.) Po prehodnotení všetkých pre a proti mi vyšlo, že jesenný termín bude pre mňa najideálnejšie riešenie. A summa summarum bolo tých „pre“ v prípade jesenného termínu výrazne viac. Aspoň mi platila dlhšie zľava na ISIC… 😀
Priznám sa, miestami som dokonca zvažovala, že štúdium preruším a dokončím si ho niekedy inokedy. Predstava, že mám písať diplomovku ma skľučovala. Úplne som videla, ako sedím nad otvoreným wordom, kurzor bliká a ja neviem zo seba nič vysúkať – už len predstava tej situácie mi spôsobovala kŕče v bruchu.
Najhoršie na tom bolo, že v tom období sa mi začali snívať sny, v ktorých som sedela na štátniciach, vytiahla som si otázky a nič som nevedela. V noci som sa budila spotená a ráno som mala permanentne stiahnutý žalúdok. Tak si viete predstaviť, s akou ľahkosťou a chuťou som sa do toho písania púšťala…
Našťastie, toto utrpenie sa mi časom podarilo celkom úspešne zdolať, strach a zlé sny pominuli, diplomovka bola hotová. Hovorila som si, že najhoršie mám za sebou. „Už sa len naučiť na štátnice a je hotovo!“ Och, 24 rokov žijem sama so sebou na tomto svete a ešte stále sa nepoznám? 😀 Samozrejme, vôbec to nebolo také jednoduché, ako som si to predstavovala.
Učiva nebolo katastorfálne veľa. Myslím, že taký zdravý priemer. Keď som ho však prvýkrát čítala, zdalo sa mi, že je to v hebrejčine. Ničomu, čo bolo v poznámkach, som nerozumela a mala som pocit, že to vidím prvýkrát v živote. Iba minimum tém som si pamätala z prednášok (a že som bola takmer na všetkých!) a veľa vecí mi nedávalo zmysel. Postupne som sa do toho dostávala a začala si zvýrazňovať „to dôležité“. Asi si viete predstaviť, ako tá dôležitosť vyzerala – komplet celé papiere boli ružové a žlté od centrofixky, zrazu sa mi zdalo dôležité úplne všetko.
Učila som sa „len“ necelé dva mesiace – bolo to psychicky extrémne vyčerpávajúce, pretože som sa chcela naučiť všetko. U mňa je to totiž tak – buď všetko alebo nič. V noci som sa budila na to, že sa mi sníva o tom, ako som to neurobila. Sny boli tak živé, až som si kvôli nim v strede noci utierala slzy a smrkala do vankúša.
Paradoxne, to, čo som sa učila celých päť rokov, mi začalo dávať zmysel až počas učenia sa na štátnice. Zrazu som videla prepojenia s praxou, mnoho vecí som si dokázala zapamätať práve vďaka blogu či sociálnym médiám – už som vedela, ako fungujú a ktorá teória k nim patrí.
Ako sa hovorí – raz aj v pekle vyjde slnko. A v tomto mojom záverečnom „školskom pekle“ napokon vyšlo hneď na prvý šup. Odpovede na vytiahnuté otázky za „A“, pred komisiou tuším ostal aj jeden obrovský balvan, ktorý spadol po ich zhliadnutí z môjho srdca. Čo si budeme klamať – je to o šťastnej ruke. Niektoré otázky som vedela snáď aj odzadu, ale bolo pár takých, v ktorých som si nebola úplne istá. A ak by som si ich bola vytiahla, kombinácia stres & strach by mi z informácií, ktoré som mala v hlave, spravili dozaista iba jeden neurčitý mrak. Som nesmierne šťastná, že už to mám všetko za sebou. Bolo to náročné. 🙂
Počas príprav na štátnice som si však uvedomila, aké mám šťastie, že som mohla študovať. Dokonca to, čo som chcela a ešte aj zadarmo! Že som sa mohla učiť, počúvať a inšpirovať sa staršími a skúsenejšími. Pravda, počas samotného štúdia som si veľakrát pohundrala a zdalo sa mi, že to, čo sa učím, je zbytočnosť, no napokon musím uznať, že každá jedna časť päťročnej univerzitnej skladačky mala svoj význam.
Aj napriek tomu, aký názor na školstvo vo všeobecnosti na Slovensku panuje, ja cítim vďaku. Cítim vďaku za to, čo ma moja univerzita naučila a čo mi dala. Aj vďaka škole si viem komplexnejšie utvoriť názor, kriticky myslieť, filtrovať informácie a orientovať sa v nich. Ak by som mala dnes opäť 18 a stála pred rozhodnutím či ísť alebo neísť študovať, rozhodla by som sa rovnako.
Dnes tematicky aj s outfitom, v jemnom „preppy“ štýle. Zladiť outfit s ponožkami alebo zladiť ponožky s outfitom? Čo myslíte, čo bolo prvé? Obuté ponožky alebo oblečený outfit? Ten dnešný som vyskladala inšpirovaná práve ponožkami, ktoré mám na nohách! Myslím, že niet ideálnejšieho kúsku na ukázanie ponožiek, než sú tzv. culottes. S mokasínami, rolákom a sakom je tento outfit vhodný pokojne aj do office-u či do školy. 🙂 Sama o sebe by táto modro-modrá kombinácia pôsobila dojmom “neurazí-nenadchne”, no s farebnými detailmi v podobe ponožiek, mokasín a kapitánky dostala úplne iný nádych.
Foto: Peter Antal
Topánky: INCH2, Džínsy: Glashgirl, Sako: H&M, Rolák: Zara, Čiapka: Tonak, Kabelka: Furla
Love, peace and fashion
