Kapky deště.

Slova jsou jen kapky deště a Ty voláš, ať prším ještě. Slova jsou jen kapky deště a Ty voláš…

Jedna z piesní, ktoré mi môžu hlavou prejsť aj tisíc ráz a stále jej nebudem mať dosť. Aj ja rada prším, rada rozprávam, rada počúvam. Som človek, ktorý by sa rozprávať, analyzovať, premýšľať, rozprávať, „liečiť“, nadchýnať, plakať, smiať sa, počúvať a podporovať mohol stále. No nie s každým… V živote je to také zvláštne. Aj keď vystupujem pomerne sebaisto, nemám problém s javiskom či výstupom pred dav, nerobí mi problém komunikovať, ak ma niekto osloví, oblieva ma pot a chytá panika, ak mám niekoho osloviť prvá ja. Veľa ľudí má pocit, že som arogantná.. No pravdou je, že ja mám len vlastný svet a radšej sa zaoberám vlastnými myšlienkami, než by som za niekým mala prísť a začať s ním komunikovať. Možno sa tak trochu ľudí aj bojím. Svet je dnes všelijaký, každý Vás pri prvom pohľade začne súdiť, ešte skôr, než vôbec otvoríte ústa, ten a ten Vás predsa „pozná“ z rozprávania iných a vôbec, mám pred cudzími rešpekt. Vždy som obdivovala ľudí, ktorí nemali problém prísť za kýmkoľvek a začať s ním rozprávať, akoby sa poznali celú večnosť, aj napriek tomu, že sa možno videli prvýkrát. Šírili okolo seba dobrú energiu a vyžarovali neskutočnú charizmu. Klobúk dole…Ako sa však hovorí, kvalita nad kvantitu a preto mi som vďačná za tých mojich pár ozajstných priateľov, ktorým verím a na ktorých sa môžem spoľahnúť. A ja Vám za to ďakujem. Nech sme od seba vzdialení len medzeru na posteli alebo stovky kilometrov. <3 Ďakujem, že moje dažde vždy ochotne vypočujete.

Viete, akú radosť som mala, keď som zistila, že k týmto krásnym topánkam zo Svettopanok.sk mám šaty s rovnakým vzorom? Našla som ich celkom náhodne, v jednom malom sekáčiku u nás pod Tatrami a najskôr som ich veľmi nechcela. Teda, kúpila som v ten deň viacero vecí a tieto šaty som mala v pláne prenechať mamine. Síce sa mi veľmi páčili, bola som názoru, že sú predsa viac pre ňu, než pre mňa. Tá mi ich však po pár týždňoch doniesla do Bratislavy so slovami, že si ich môžem ponosiť ja, pretože sa v nich „necíti“. Ta reku, dobre, ja im rada poskytnem jeden vešiak v skrini. V rovnaký deň mi prišli aj nové topánky a keď som tie veci videla ležať spoločne na posteli, nemohla som sa prestať usmievať. Takýchto roztomilých ladiacich kúskov doma veľa predsa nemám a presne mi pripomenuli časy minulé, kedy som na ceste do škôlky musela byť zladená od hlavy po päty. Tak som sa zase raz vrátila do čias škôlkarských, v čierno-bielo-žltej kombinácii, s klobúkom na hlave a kvapkami dažďa medzi prstami.

Máte doma nejaké „ladiace“ kúsky aj vy?

Pochváľte sa!