hlavne, že žijeme.

0 Flares 0 Flares ×

V izbe je relatívny pokoj. Na chodbe vŕzga drevená podlaha a za oknom, v smere od Košíc, už vidieť prvé lúče slnka. Topím sa v ružových perinách a blúdim zrakom sem a tam. Čas sa ženie pomaly vpred a na budíku sú 4 hodiny ráno. Asi chcem umrieť. Nie preto, že by som nemala pre čo žiť. To určite nie. Môj život je krásny. No ten vyvrtnutý členok tak hrozne bolí. A ten pokazený žalúdok je neskutočná mrcha, ktorá mi nedovolí znovu zaspať. Tak sa len prevaľujem, krčím nohy ku bruchu (lebo keď som bola malá, tak to pomáhalo), z očí mi kričí zúfalstvo a nemám silu vstať. Tak natiahnem ruku za posteľ a vylovím Tancovali päť septembrov. Lebo od Vianoc som na ňu ešte nemala čas a teraz bola vhodná (nekonečná) chvíľa na to, aby som sa do nej zakúsla. A tak sa ňou kúšem. Aspoň chvíľu zabúdam na bolesti a smejem sa z celého hrdla. Menej ako hodinu, do polovičky. No vtedy už to nemôžem vydržať. Pomaly sa doplazím ku schodom, zošuchnem sa po zadku a klesnem vyčerpane na gauč. Sakra, čo spraví s človekom jeden podvrtnutý členok? No, veľa vecí. Ale určite nie tie, ktoré by sme si priali, aby urobil. Ale život ide ďalej. Členok odpuchne, žalúdok sa napraví a mňa prejdú samovražedné chúťky.

(tie chúťky berte s rezervou. myslím, že každý pozná ten pocit, keď sa cíti viac ako zle. kvôli sebe, možno kvôli iným.)

tie šaty dostali prívlastok „na každú príležitosť“. rameno nemám spálené, ale otlačené od tašky. členok bol vtedy zdravý, teraz už nie je. mám barličky a bandáž. „teším sa“. aj vy by ste sa.