18.

Hľadím do zrkadla. Minútu, dve, možno dlhšiu dobu. Odraz obzerám z pravej i ľavej strany. Svetlo dopadá od okna na pravú polovicu tváre a vytvára zvláštne tiene. Oči sú asymetrické a okolo úst sa črtajú jemné vrásky. Rozmýšľam, čo sa za tie roky zmenilo. Na mojej tvári, v mojich očiach. V podstate nič. A zároveň všetko. Vraví sa, že časy sa menia. Len blázon by tomu nebol ochotný uveriť. (Šťastný to človek.) Všetci dobre vieme (zo skúseností, z rozprávania), ako to v živote chodí. Boli dobré, boli zlé, boli staré, boli reálne a hlavne boli TO časy. Zväčša sme ich mali a máme také, aké si ich urobíme. Moje boli dobré. Krásne spomienky na detstvo, plná náruč zážitkov, v srdci ľudia, ktorí prišli v pravý čas a ostali tam dodnes. Možno bolo pár výnimiek. Chtiac-nechtiac, nemôžeme byť stále „hore“. V živote je pár časov, počas ktorých sa nezadržateľne blížime ku dnu. Tých pár výnimiek nastalo, keď som mala pochybnosti o svojich rozhodnutiach a trápila hlavu s nepodstatnými vecami, keď ľudia z môjho srdca nečakane odišli a nerozlúčili sa, keď som kládla otázky a odpovede neprichádzali, keď som potrebovala vysvetlenie a dostala som len veľavravné pokrčenie ramenami. No všetko som prežila a odo dna som sa celkom úspešne (niekedy síce s ťažkosťami) odrazila. Následky to zanechalo iba v mojich očiach a možno sa čosi nájde aj na duši. Ale nič katastrofálne… 

Zvyknem tvrdiť, že život plynie ako rieka. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, občas ma mŕtve rameno, no vždy nájde svoju správnu cestu. Moja rieka plynie, plynie a plynie. Kamsi do diaľky. Nie som jasnovidec, neviem, čo bude zajtra. Ale chcem a snažím sa konať tak, aby bol zajtrajšok lepší ako dnešok. 

Mám sny, ako každý. Robím chyby, ako každý. Som človek ako vy. Omylný, občas márnotratný, sebecký. Ale stále som jedinečnou osobnosťou ako každý jeden z vás. Nesnažím sa byť niekým, kým nie som. Žijem, bojujem, odpúšťam, starám sa, snívam.

Dosiahla som vek, kedy začína ísť do „tuhého“. (Čau 18tka. Nevolala som ťa, nechcem ťa, choď preč? Ale keď už si tu, nejako sa s tebou teda popasujem.) Predo mnou je veľa dôležitých rozhodnutí a momentov, počas ktorých budem musieť povedať buď „áno“, alebo „nie“. A nechcem zlyhať… Mám plány, mám sny. Chcem žiť v Paríži alebo Amerike, chcem robiť, čo ma baví, chcem byť šťastná a spokojná.

Ale kto nechce, však? Nič z neba nespadne bez snahy. Tak sa snažím…

Len „zajtrajšok“ ukáže, či sa snaha vyplatí. Dovtedy budem silná a robiť veci s vervou, tak, ako spieva Selah Sue v jednej zo svojich piesní „I’m strong, I know how to stay out“.