.starnem a doba sa mení

Nemala som dnes v pláne mudrovať, ale je sobota, so slnkom to vyzerá zatiaľ neurčito, ja mám práce ponad hlavu a to je v podstate ten správny čas, kedy ju treba o pár minút posunúť a zamýšľať sa nad životom. Niekedy to robím v sprche, inokedy v električke (to zamýšľanie sa, samozrejme), sem-tam pri vysávaní. Myšlienky mi behajú jedna za druhou, vnútorne sa rozčuľujem, smútim a polemizujem nad spoločnosťou, dobou a časom, ktorý letí ako môj ocino na ceste medzi Ružomberkom a Žilinou. Na tom úseku zvyknem brzdiť nohami na mieste spolujazdca a prehodnocovať, čo by som chcela mať v truhle oblečené a aké slová by som chcela počuť na mojej poslednej rozlúčke. A prehodnocujem aj teraz. Síce nie šaty do hrobu, ale dobu, ktorá sa nám zrazu veľmi zmenila.

Cez sviatky som bola doma, vo Svite. Boli to najlepšie sviatky vôbec, lebo sme nerobili vôbec nič a v nedeľu sme zvládli v pohodlí gauča „stiahnuť“ celú sériu seriálu s ôsmimi hodinovými dielmi. Dobrý výkon vzhľadom na to, že u nás sa stále musí niečo diať, upratovať, prerábať, zdobiť, variť, piecť, písať, plánovať, a zrazu bolo ticho. Deň predtým sme sa boli prejsť na Tatranskej Štrbe. Kus zeme, kde je radosť žiť a ešte väčšia radosť prechádzať sa, obdivovať, nakúkať do dvorov. Množstvo krásnych chatových oblastí a jedna polozrúcanina, kedysi známa ako „Hotel Stavbár“, ktorú raz niekto kúpil s cieľom prerobiť a dnes stojí už niekoľko rokov poloprerobená a polorozpadnutá na pospas tatranskému vetru. S touto budovou sa spája veľa mojich zážitkov. Polovica mojej rodiny je totiž z Tatranskej, takže som tam v detstve trávila veľa času. Spolu s bratrancom sme sa v detskom kútiku hrali na Tarzan a Jane, kedy sa on liapal po sieťových stenách ako opica a ja som sa „topila“ v umelohmotných guličkách v žltých princeznovských šatách. Nič viac nám nechýbalo, bolo nám super. Žiadne tablety, mobily, počítače (ten sme mali celá rodina u nás na penzióne jeden a hrali sme na ňom Indiana Jones a 101 dalmatíncov). V tom istom hoteli som spolu s maminou a ocinom bývala prvé mesiace môjho života. (A konečne sa dostávam k tomu, čo Vám chcem povedať.) Keď sme šli cez víkend okolo hotela, mamina mi ju bola ukázať, keďže priestor v okolí je nezabezpečený a izba, kde sme bývali, na prízemí s obrovskou dierou v stene. Izba veľká asi tak, ako je tá moja tuto v Bratislave. Ja tu bývam sama (spolu s mojím neskrotným šatníkom), my sme v nej bývali traja. A naši to zvládli.

Niekde sa stala chyba. V systéme, možno spoločnosti, neviem. My mladí sa bojíme dospelosti, zodpovednosti, roboty a života. Šetríme, chceme sa zabezpečiť, mať stabilnú prácu, isté bývanie. Až potom rodina, manželstvo, deti. Áno, v dnešnej dobe je to pochopiteľné, svet je dnes omnoho divnejší, než bol kedysi, ale generácia, ktorá vyrastala so mnou či predo mnou, to sme všetko „decká“, ktoré sme sa vďaka rodičom naučili všetko si vážiť a bojovať za isté hodnoty. Pretože nás rodičia vychovávali z mála a vychovávali nás dobre. Potom prišla generácia rodičov, ktorým sa deti narodili do zabezpečeného ideálneho rodinného sveta- finačne a materiálne. Majú od útleho detstva telefón, počítač, tablet. So slúchadlami na ušiach presedia celý deň za stolom, dostanú, na čo si prstom ukážu, hádžu sa v obchodoch o zem, kým si „nevyjedujú“, čo chcú. My sme sa mohli hádzať, hlavy si rozbíjať a aj tak sme napokon ostali v tej Tesco uličke na dlážke medzi bábikami sami. A potom sme s plačom utekali cez všetky chodby, lebo sme nemohli zavolať mamine, v ktorej uličke sa momentálne nachádza, aby nám potom so zdvihnutým obočím povedala: „Už si skončila?“. Teraz sa cítim trochu ako starý uhundraný dedo, ktorý spomína na to, aké bolo všetko kedysi super a zároveň nadáva na hnusný dnešok, ale dúfam, že chápete, čo som Vám tým chcela povedať. Dnešné deti sú drzé, rozmaznané a nevychované a ja len dúfam, že sa mi podarí pri mojich deťoch týmto vlastnostiam vyhnúť. I keď, zatiaľ to vidím na alternatívu „najskôr sa zabezpečím, potom svadba a nakoniec deti“. 😀 A tiež chcem povedať, že veľmi obdivujem všetky moje kamarátky, ktoré majú už v tomto mladom veku krásne detičky a na prste obrúčku. Držím Vám veľmi palce a dúfam, že sa Vám podarí vychovať takú skvelú generáciu, akou ste boli Vy! ♥

Trošku som sa textovo opustila, tak mi snáď odpustíte. K dnešnému outfitu toľko, že mám na sebe asi moje najobľúbenejšie šaty, ktoré sú pre mňa symbolom ženskosti a sebavedomia. Cítim sa v nich nesmierne dobre, milujem ich dĺžku a volány na rukávoch! Dnes som ich skombinovala s novými lodičkami zo Zary a výraznými náušnicami zo starej kolekcie H&M. Ozaj, všimli ste si, že pri posledných príspevkoch som začala v popise outfitu pod fotkami uvádzať aj to, či je produkt zo staršej kolekcie? Snáď Vám to pomôže. 🙂 Ak budem mať pri písaní textu po ruke aj rúž, ktorý mám na perách, určite sa v popise objaví aj ten.

Love, peace and fashion Ivanka

Foto: Matúš Hybben

Topánky: Zara, Šaty: Mohito (stará kolekcia)- množstvo krásnych šiat nájdete tu, Kabát: Lindex, Kabelka: Pinkhead.eu, Náušnice: H&M (stará kolekcia), Hodinky: Timex, Okuliare: Guess (stará kolekcia)

Rúž: Revlon ColorBurst Matte, odtieň 220 Showy