.som (cestný) pirát & MINI Cooper S

Z kabelky vyťahujem doklady a v ruke mi ako posledný ostáva vodičák. Pozerám na dátum vydania a uvedomím si, že o mesiac to bude už päť rokov, čo brázdim cesty s nohou na spojke-brzde-plyne. Ani neviem, kedy to tak zbehlo…

Päť rokov nie je veľa času. Na druhú stranu, zdá sa mi, akoby to bolo len týždeň dozadu, keď som s kvapôčkami potu na chrbte stála na semafore, noha na brzde a trasúca sa ruka na páke. Na zadnom sedadle policajt a v hlave myšlienka, že na tomto úseku mi to pri každej predchádzajúcej jazde „zdochlo“. Darmo, rozbeh do kopca nie je nič príjemné, obzvlášť pre nováčika za volantom, ktorý stojí ako prvý v rade po červenou, ešte k tomu pri skúške. Do dnešného dňa si pamätám, ako mi srdce šialene tĺklo až v krku. Ten pocit úľavy, keď som sa rozbehla, bol neopísateľný. Štyri dni na to som v rukách držala plastovú kartičku, ktorou som sa oficiálne stala cestným pirátom.

Som (cestný) pirát

Nebojte sa, nie doslovne. (Možno trochu.) Aj keď je pravda, že šoférovanie zbožňujem. Jazdím od prvého týždňa, kedy som dostala vodičák a vždy, keď cestujeme na dlhšiu trasu, užívam si to. Manuál mám radšej, než automat, pretože je pre mňa jazda živšia, no z praktického hľadiska je určite lepší automat. Mám za sebou tisíce (rekreačných) kilometrov, jeden škaredý defekt, pozdĺžne parkovanie do kopca, jeden nepríjemný aquaplaning, jednu policajnú kontrolu a, našťastie, zatiaľ žiadnu pokutu. Šoférovanie je pre mňa relax a dokonalé prečistenie hlavy. Vraj „jazdím ako chlap“.

V spoločnosti sa drží stereotyp – ženy nevedia šoférovať, muži sú v tom najlepší. Súhlasíte či protestujete? Za mňa musím priznať, že ak by sme to brali všeobecne, tak musím súhlasiť. Moja mamina je výborná vodička, no väčšina žien, ktoré poznám, do tohto stereotypu jednoducho zapadajú. Ale nehovorím, že je to zlé! My ženy sme všeobecne opatrnejšie, pomalšie, niekedy dokonca vystresovanejšie a netrúfame si na „ťažšie oriešky“. No radšej pomaly a isto, než zbesilo a vôbec. Je pravda, že prax je často omnoho „drnejšia“, než si ju človek predstavuje. Najmä vo väčších mestách, kde sú ľudia zvyknutí na iné tempo a hustejšiu premávku. Netreba sa však báť. Chce to len čas, kým sa človek adaptuje. Ako sa hovorí, tréning robí majstra! Určite si treba zvyknúť aj na auto, ktoré má človek v rukách (či pod nohami). Vidím to aj na sebe – pokiaľ sadnem do iného, než som zvyknutá, chvíľu mi trvá, kým sa do toho dostanem.

Auto

Môj postoj k autu sa za posledné mesiace trochu zmenil. Pravda, stále vidím auto ako dopravný prostriedok, ktorým sa človek posúva z bodu A do bodu B, no zároveň pre mňa predstavuje istú vášeň. Uvedomila som si to po tom, čo sa mi pokazilo moje auto a ja som sadla za volant až po dlhšom čase. Zistila som, že auto pre mňa nie je vyslovene nutnosť, ale ak sa môžem povoziť, robí ma to šťastnou. Vyhovuje mi však, že na auto sa môžem vždy spoľahnúť a aj keď ho nepotrebujem k životu každý deň, je to s ním ľahšie. Určite ho nevidím ako odraz sociálneho statusu – táto „zvyklosť“ je na Slovensku veľmi bežná a musím povedať, že ma to mrzí. Najmä preto, že mnoho ľudí si neuvedomuje, že mať auto je zodpovednosť – či už z hľadiska financií, životného prostredia alebo z pohľadu bezpečnosti. Auto a šoférovanie sú pre mňa láska. No vidím, že je dôležité mať auto, s ktorým sa človek zžije. Podľa mňa tak, ako nepasujú všetkým ľuďom všetky farby či strihy oblečenia, tak jednoducho nemôže každému sadnúť každé auto. Niekto nezvládne jeho rýchlosť a silu, iný zase veľkosť. Vďaka testovacím jazdám, ktoré som mala možnosť absolvovať, som si dokázala presne odsledovať, čo mi vyhovuje. Boli autá, ktoré sa mi vizuálne aj motoricky veľmi páčili, ale vedela som, že ak by som zvažovala kúpu, to či ono by som určite nekúpila.

MHD

Aj keď auto milujem, v meste je pre mňa omnoho výhodnejšie a časovo úspornejšie presúvať sa MHDčkou. Autobus či električka – len jednoducho naskočím a odveziem sa, kam potrebujem. Keďže sa primárne zdržujem v centre mesta, presuny autom veľmi nepripadajú do úvahy. Okrem toho, že niet poriadne kde zaparkovať, električkou sa často dostanem omnoho bližšie k cieľu. A ak sa aj nedostanem, tak sa rada prejdem. Keby som celé dni neprechodila pešo, ani by som neverila, koľko toho naše nohy unesú. Dokonca sa čas od času „hecnem“ a prejdem celú trasu z mesta domov po vlastných. Viem, pre niekoho to nemusí byť nič svetoborné, no pre mňa to znamená veľa. Často totiž potrebujem šetriť čas a presúvať sa rýchlo. Ak mám možnosť a chvíľku navyše, rada si trasu prejdem.

MINI Cooper S

Celý život som snívala o tom, že budem mať kabriolet. Myslím, že pre každé dieťa je auto bez strechy jedno veľké WOW a rovnako to bolo aj u mňa. Akosi mi to však ostalo aj do dospelosti a túžba mať „vyvolené“ auto, ktoré sa bude dať premeniť do verzie kabrioletu, bola čoraz silnejšia. Dlhé roky som túžila po Audi TT a vždy som si hovorila, že keď môj „chrobák“ doslúži, moje ďalšie auto bude práve audina. Časom sa však moje preferencie menili a síce sa mi vizuálne stále páči, už by som doň neinvestovala. MINI je auto, ktoré sa buď páči alebo nepáči. Nič medzitým neexistuje. Mne sa MINI páčilo odjakživa, no zdalo sa mi príliš „mini“. Rovnako som ho nepovažovala za veľmi bezpečné a mala som pochybnosti aj o jeho jazdných vlastnostiach. Po niekoľkých otestovaných BMWčkách sa mi (osudovo) dostal do rúk MINI Cooper S a stalo sa to, čo som vôbec nečakala. Zamilovala som sa! Všetky moje pochybnosti boli po týždni intenzívneho jazdenia preč.

Vôbec nie je také malé, ako vyzerá. Samozrejme, patrí k menším vozidlám, ale zmestí sa doň všeličo. Tak napríklad do kufra, tak sme pohodlne uložili malý kufrík, klasickú cestovnú tašku, jednu veľkú Tesco tašku (viete, tú, čo predávajú pri pokladniach a spoľahlivo ju využijete niekoľko rokov), klobúk, obal na foťák a počítač. Pokiaľ človek potrebuje, môže využiť aj priestor, ktorý slúži na uskladnenie strechy – to však musíte dopredu rátať s tým, že tá strecha dole nepôjde. Na ceste sedí výborne, skvelo padne do ruky a tie detaily! Mnoho prvkov sa podobá na výbavu v BMW, s tým rozdielom, že sú štýlovejšie. Zákruty, diaľnica, bočné cesty – všetko zvláda s prehľadom. O tom, ako vyzerá, snáď ani nemusím písať. Mimochodom, nenechajte sa písmenkom S zmiasť – síce korešponduje s veľkosťou vozidla, v skutočnosti odkazuje na výkon a typ motora. Tento môj modrý kamoš išiel ako raketa a keby ste počuli ten zvuk!

Keď jazdím, bývam v sedačke celkom ponorená a ujo sa minule smial, že jazdím ako jazdec F1. Pri mnohých autách mám problém, že ak sa hlbšie posadím, nevidím cez prístrojovku dopredu, takže som nútená sedačku dvihnúť. V takom prípade sa cítim menej komfortne a viem, že s tým autom si jednoducho nerozumiem. Pri tomto som to však vôbec nemusela riešiť a pri jazde som sa mohla plnohodnotne uvoľniť. Cenovo sa pohybuje cca. ako aj BMW, takže treba počítať s vyššou sumou, než je človek pri „malých“ autách zvyknutý. Na druhú stranu, MINI je MINI a dovolím si tvrdiť, že sa mu nič nevyrovná. Minimálne tomuto Sku v kabrio verzii. Ja osobne ho vidím ako dobrú investíciu – samozrejme, už po kúpe stráca na hodnote, no pri predpoklade, že ho človek nebude meniť po dvoch rokoch, mi príde ako rozumné a bezpečné riešenie. A ak sa človek o auto stará, určite sa mu to do budúcna pekne vráti.

Outfit

Už ste si mysleli, že sa k tomu dnes nedostanem, čo? No nebojte sa, pekne som vás slovami zase vytrápila, tak to napíšem v skratke. Outfit je dnes jednoduchý a pohodlný, v mojej obľúbenej trojkombinácii – biela, modrá & červená. Tričko som kúpila v pánskom oddelení House. Zistila som, že mi omnoho viac vyhovuje širší strih tričiek a keďže v dámskom sú poväčšine všetky modely na telo, návštevu pánskeho oddelenia považujem za celkom dobrý nápad. Okrem toho, dizajny mužských tričiek sa mi zdajú omnoho živšie a zaujímavejšie, takže je to jasná voľba. Džínsy sú taktiež z House, tento raz však klasicky z dámskej časti obchodu. 🙂 Vysoký pás, jemný prúžok a roztrhané kolená – za mňa áno! Okrem toho, sú naozaj zo skvelého materiálu – úplne tenučké a elastické. Na nohy tenisky s paltformou, ktoré som obdivovala už niekoľko mesiacov a konečne na ne prišiel ten správny čas. Na chrbát ruksak, na oči „mellerky“ a ide sa.

Foto: Peter Antal

Tenisky: Tommy Hilfiger // Office Shoes (k dispozícii online v tomto odkaze), Džínsy: House, Tričko: pánske oddelenie House, Okuliare: Meller, Batoh: Primark, Hodinky: Daniel Wellington (s kódom „sweetlady“ máte 15% zľavu na všetky kúsky z ich webu), Náramky: Blogerinas, Primark, Born in Barcelona, Náušnice: Primark

Za testovaciu jazdu ďakujem MINI Slovensko.

Love, peace and life