school girl.

„Ahojte! Volám sa Ivana a mám 20 rokov. Som študentkou žurnalistiky, pracujem ako externý redaktor a vo voľnom čase sa venujem blogovaniu, takže som asi aj blogerka. Prevažne teda módna blogerka. Rada cvičím, jem, spievam, varím, nakupujem, tancujem a pečiem.“ Nejako takto by som sa bola predstavovala, keby bol svet ružovo-ružový a zišli by sme sa niekde na zraze úprimných a šťastných ľudí, ktorí sa radi spoznávajú. Ale v bežnom živote to tak nie je, nemáme možnosť sa predstaviť a zväčša len niekto vyhŕkne otázku: „Ty si blogerka, ňe?“ A mne neostáva nič iné, len s červenými lícami sklopiť oči a zamrmlať si: „Také čosi.“ Totiž, ja vlastne už ani neviem, čo to tu my všetci stvárame. (: Kedysi bol tento môj blog len taká voľnočasová aktivita, ťukala som si do klávesnice popri tom, ako sme pozerali s našimi večer telku a dúfala som, že si moje písmenká prečíta nejaký náhodný internetový okoloidúci. A dnes sa ten počet „okoloidúcich“ akosi zvýšil, a zrazu to už nie sú „náhodní“, ale konkrétni ľudia, ktorých registrujem, „poznám“ a ktorých sa tu snažím z času na čas inšpirovať kúskom seba a ukázať im svet mojimi očami. Nie som žiaden fashion guru, nie som modelka, nie som bohatá a nie som ani expert. Som len obyčajné dievča, ktoré robí, čo ho baví a nevedomky možno ovplyvňuje život iných ľudí, slovami či fotkami. A chcem, aby tento môj blog stále ostal miestom, kde budete cítiť kúsok mňa a môjho sveta, kde sa budete radi vracať a inšpirovať sa. Pravda je taká, že veľa vecí sa od začiatku mojej internetovej existencie zmenilo. Ľudia vidia pozlátko, darčeky „zadarmo“, reklamu. Ale verte mi, nič nie je tak zadarmo, ako sa zdá. Všetko je o tvrdej robote, vymýšľaní, budovaní. Všetko stojí určitú dávku nervov, nič nie je také krásne a ľahké, ako sa to na prvý pohľad môže zdať.Príspevkami Vás totiž ja otravujem už nejaký ten piatok. Presnejšie, už niekoľko piatkov či pondelok za sebou po dobu takmer šiestich rokov. To už je poriadne dlhá doba, nie? Viem a vidím, ako to v týchto vodách chodí, že všetko je o pevnej vôli, pokore a cieli. Že netreba len dávať, ale z času na čas aj brať. Lebo chleba na pán boh zaplať v obchode nekúpim…Len toľko som dnes chcela k tomuto. Možno viac, konkrétnejšie a priamo inokedy. A ba, ešte čosi. Spolu s inými blogerkami, ktorých mená určite poznáte a ja ich poznám tiež, lebo hneď niekoľko z nich je pre mňa veľkou inšpiráciou, sme akési stálice tejto našej malej blogovej scény. A to všetko len vďaka Vám! Ani si neviete predstaviť, aká som šťastná a vďačná! Za každý jeden komentár, like či sledovanie. Za každý e-mail, otázku, milé slovo, oslovenie na ulici. Som si vedomá toho, že nie stále reagujem adekvátne, niekedy neodpovedám, nestíham, nemám čas, ale myslím, že je to celkom pochopiteľné. Obdivujem ľudí, ktorí zvládajú všetky tie šialené tempá, dajú si kávu a idú ďalej. So mnou káva nerobí nič a často bývam na konci dňa vyšťavená, akoby som celé dni manuálne pracovala. Veď to určite poznáte! Každopádne, chcem sa Vám veľmi pekne poďakovať a povedať Vám, že ste skvelí, úžasní a mám Vás rada (teda, nie všetkých rovnako, niektoré ma viete poriadne povytáčať „debilinami“ :D, ale inak Vás ozaj ľúbim).

Chýba mi spánok, zababušenie sa do teplej deky, v ruke šálka čaju s medom a všeobecná domáca pohoda. Mám sa ale dobre, svetom si behám v nadkolienkach a károvanej sukni, presne ako kedysi na strednej. S veľkým šálom okolo krku, v atypickom klobúčiku a špicatých oxfordkách, ktoré som si kúpila vo výpredaji v C&A za neuveriteľnú sumu, ktorú Vám radšej ani nepoviem, lebo ma budete strašne „hejtiť“. Jeseň je pre mňa osobne krásna najmä kvôli jej farbám, čo som v tomto outfite aj adekvátne „precítila“. A v poslednom čase preciťujem aj túto pesničku, tak ak máte chuť, pustite si. Len tak, do pohodky. (:

Prajem úspešný týždeň!

Love, peace and fashion Ivanka

Foto: Natália Jakubcová

Topánky: C&A, Nadkolienky: Lidl, Sukňa: Primark, Rolák: S.Oliver, Kabát: Shein, Kabelka: Pinkhead.eu, Klobúk: nemôžem si spomenúť, odkiaľ ho mám (:, Rukavice, šál: Primark